Ťupko a batôžtek plný pokladov

Ráno bolo také tiché, že bolo počuť aj kvapku rosy, ako skĺzla z trávy na kamienok.

Zajko Ťupko sedel pri svojej malej postieľke a mal pred sebou otvorený modrý batôžtek. Do batôžka ukladal svoje poklady.

Najprv hladký sivý kamienok, ktorý našiel pri cestičke. Potom žltý lístok, zatočený ako malá loďka. Potom čiapočku zo žaluďa, lebo vyzerala ako klobúčik pre mravca. A nakoniec pierko, také ľahučké, že sa zachvelo vždy, keď Ťupko vydýchol.

„Ty pôjdeš úplne navrch,“ povedal pierku a opatrne ho položil do batôžka.

Batôžtek zapol. Potom ho ešte raz otvoril. Skontroloval kamienok, lístok, čiapočku zo žaluďa aj pierko.

„Všetci ste tu,“ zašepkal spokojne.

Až potom si uviazal žltú šatku a vybehol na lúku.

Na lúke už sedel Medvedík Tete. V modrom overale mal pripnutú malú margarétku a z trávy skladal kruh.

„Dobré ráno, Ťupko,“ zamával labkou. „Čo máš v batôžku?“

Ťupko si batôžtek pritiahol bližšie k chrbtu.

„Poklady.“

Tete sa usmial. „Môžem sa pozrieť?“

Ťupko otvoril ústa. Chcel povedať áno. Lenže si predstavil, ako by sa pierko mohlo stratiť v tráve, ako by sa lístok mohol zlomiť a ako by si niekto pomýlil jeho kamienok s obyčajným.

Zatvoril ústa.

„Radšej nie,“ povedal potichu.

Tete labku hneď stiahol. „Dobre. Je to tvoj batôžtek.“

Ťupko sa naňho pozrel. Čakal, že Tete bude smutný alebo že povie: „Ale no tak.“

Tete nič také nepovedal. Len ďalej skladal kruh z trávy.

„Čo robíš?“ spýtal sa Ťupko.

„Miesto pre veci, ktoré si môžeme spolu pozrieť,“ odpovedal Tete. „Sem dávam kamienky, ktoré si môže pozrieť každý. A tamto,“ ukázal na malý list pri svojich nohách, „tam nechávam margarétku, lebo tá je moja.“

Ťupko sa posadil k nemu, ale batôžtek si nechal na chrbte.

O chvíľu prišiel Zajko Ľubko. Mal zelenú bundu, klobúk s lístkom a v labke mapu.

„Dnes by sme mohli urobiť pokladovú cestičku,“ povedal. „Každý položí na cestičku niečo malé a ostatní budú hádať, kam stopa vedie.“

Ťupkove ušká sa narovnali.

„Pokladovú?“

„Áno,“ prikývol Ľubko. „Nemusí to byť veľký poklad. Stačí niečo, čo má svoj príbeh.“

Tete položil do trávy šišku. „Táto vyzerá ako malý ježko,“ povedal.

Ľubko položil na mapu tenký kúsok kôry. „A toto bude most.“

Potom sa obaja pozreli na Ťupka. Nie netrpezlivo. Len zvedavo.

Ťupko cítil, akoby mu batôžtek na chrbte zrazu oťažel. Vnútri mal presne také veci, ktoré by sa hodili na pokladovú cestičku.

Kamienok by mohol byť hora. Lístok by mohol byť loďka. Čiapočka zo žaluďa by mohla byť klobúk pre niekoho maličkého. Pierko by mohlo ukazovať smer vetra.

Lenže všetko bolo jeho.

Jeho nájdené. Jeho uložené. Jeho obľúbené.

„Ja nechcem,“ povedal rýchlo.

A labkami si chytil popruhy batôžka.

Nikto sa nezasmial. Nikto mu batôžtek neťahal.

Tete len urobil vedľa seba trochu miesta.

„Môžeš si sadnúť sem,“ povedal. „Aj s batôžkom.“

Ťupko si sadol.

Ľubko zložil mapu a položil ju na trávu.

„Vieš čo?“ povedal pokojne. „Nemusíme si požičiavať celý batôžtek. Môžeme spraviť dve miesta.“

Do trávy položil jeden veľký list.

„Toto bude miesto: zostane pri mne.“

Potom položil druhý list o kúsok ďalej.

„A toto bude miesto: môžeme si to pozrieť spolu.“

Ťupko pozeral na dva listy.

„A keď niečo dám na prvý list, nikto sa toho nedotkne?“

„Nikto,“ povedal Tete.

„A keď niečo dám na druhý list?“

„Tak sa toho dotkneme len tak, ako povieš ty,“ vysvetlil Ľubko. „Napríklad len končekom labky. Alebo vôbec. Môžeme sa len pozerať.“

Ťupko chvíľu mlčal. Potom si batôžtek položil pred seba a otvoril ho len kúsoček.

„Toto zostane pri mne,“ zašepkal a vytiahol pierko.

Položil ho na prvý list.

„Pierko zostane pri tebe,“ povedal Tete.

Ťupko vytiahol žltý lístok. Chvíľu ho držal v labkách.

„Toto… si môžeme pozrieť spolu.“

Položil ho na druhý list.

A hneď dodal:

„Ale nekrčiť.“

„Nekrčiť,“ zopakoval Ľubko.

„Len pozerať,“ dodal Tete.

Všetci traja sa naklonili nad žltý lístok. Bol zatočený na jednej strane a mal drobné hnedé bodky.

„Vyzerá ako loďka,“ povedal Tete.

„Alebo ako strecha pre chrobáčika,“ povedal Ľubko.

Ťupko sa pousmial. „Ja som si myslel, že je to loďka.“

„Tak bude loďka,“ povedal Ľubko.

Položil kúsok kôry ako most a šišku ako ostrov. Žltý lístok opatrne položili na malú mláčku medzi steblami trávy. Neplával ďaleko. Len sa jemne pohol na vode.

Ťupko najprv zadržal dych. Potom zistil, že lístok je stále celý.

Stále jeho.

Len teraz ho videli aj kamaráti.

„Môže ísť naspäť?“ spýtal sa rýchlo.

„Jasné,“ povedal Tete.

Ľubko ho opatrne zdvihol za okraj a položil späť na druhý list. Ťupko z neho jemne striasol kvapku vody.

„Ďakujem,“ povedal lístku, akoby sa vrátil z veľkej plavby.

Potom sa stalo niečo nečakané. Tete odopol svoju margarétku z overalu a položil ju na druhý list.

„Túto si môžeme pozrieť spolu,“ povedal.

Ťupko sa k nej naklonil. Margarétka mala biele lupienky a žltý stred, ktorý vyzeral ako malé slniečko.

„Môžem sa dotknúť?“ opýtal sa Ťupko.

Tete sa usmial. „Jednou labkou. Jemne.“

Ťupko sa jej dotkol iba končekom labky.

„Je mäkká,“ povedal.

„Áno,“ prikývol Tete. „A teraz pôjde späť ku mne.“

Pripol si margarétku späť na overal.

Ťupko pozrel na svoj batôžtek. Potom na Teteho margarétku. Potom na dva listy v tráve.

„Takže… keď niečo ukážem, nemusí to zmiznúť?“

„Nemusí,“ povedal Ľubko.

„A keď niečo nechcem ukázať?“

„Tak to zostane pri tebe,“ povedal Tete.

Ťupko si to vyskúšal nahlas:

„Toto zostane pri mne. Toto si môžeme pozrieť spolu.“

Tie slová sa mu hovorili ľahšie, než čakal.

Pokladová cestička pomaly rástla. Šiška bola ostrovom. Kôra bola mostom. Žltý lístok bol loďkou. Teteho margarétka bola slniečkom.

Ľubko našiel malú paličku a spravil z nej značku na mape. Ťupko ešte stále držal batôžtek pri sebe, ale už ho nemal tak pevne stiahnutý.

Nakoniec vytiahol sivý kamienok. Bol hladký a chladný.

„Tento si môžeme pozrieť spolu,“ povedal. „Ale prosím neodnášať ďaleko.“

„Neodnášať ďaleko,“ zopakoval Ľubko.

Tete ukázal na miesto pri moste. „Môže byť hora.“

Ťupko položil kamienok k cestičke. Zrazu mala pokladová krajina všetko, čo potrebovala.

Loďka mala vodu. Most mal kam viesť. Ostrov mal horu. A hora mala svojho strážcu — malého zajka so žltou šatkou.

„To je dobré miesto,“ povedal Ťupko.

Povedal to už pokojnejšie. A trochu aj veselo.

Keď slnko vystúpilo vyššie, prišiel jemný vietor. Fúkol do trávy. Fúkol do mapy. A fúkol aj do Ťupkovho pierka na prvom liste.

Pierko sa pohlo.

Ťupko vyskočil.

„Moje pierko!“

Tete hneď položil labku pred list, aby pierko neodletelo ďalej. Nedotkol sa ho, len zastavil vietor. Ľubko priložil k listu malý kamienok ako závažie.

Pierko zostalo na mieste.

Ťupko si ho rýchlo vzal a schoval naspäť do batôžka. Chvíľu nič nehovoril. Potom sa pozrel na kamarátov.

„Ďakujem, že ste sa ho nedotkli bez opýtania.“

„Bol na liste pri tebe,“ povedal Tete. „Tak sme ho len strážili.“

Ťupko sa nadýchol. Už sa tak nebál. Skôr sa mu uľavilo.

„Pierko dnes zostane v batôžku,“ povedal.

„Dobre,“ prikývol Ľubko.

A pokladová cestička pokračovala bez pierka.

Na konci cestičky našli niečo nové.

Nie pod kameňom.

Nie v kríku.

Nie za stromom.

Našli to medzi nimi.

Každý mal stále niečo svoje. Tete mal svoju margarétku. Ľubko mal mapu. Ťupko mal pierko bezpečne schované v batôžku.

Ale spolu mali aj loďku, most, ostrov a horu.

„Pozri,“ povedal Ľubko. „Keď dáme niektoré poklady k sebe, vznikne z nich príbeh.“

Ťupko sa pozrel na žltý lístok, ktorý bol loďkou. Potom na sivý kamienok, ktorý bol horou. Potom na svoj modrý batôžtek.

V batôžku bolo všetko ako predtým. Len Ťupko už vedel, že niektoré poklady sa môžu na chvíľu ukázať a potom sa vrátiť späť.

Ťupko opatrne vložil lístok aj kamienok späť dnu. Čiapočku zo žaluďa chvíľu podržal v labkách.

„Táto zostane pri mne,“ povedal.

Potom sa usmial na Teteho a Ľubka.

„Ale zajtra možno ukážem aj ju.“

„Možno,“ povedal Tete.

„A možno nie,“ dodal Ľubko.

Ťupko prikývol. To sa mu páčilo.

Možno áno.

Možno nie.

A keď áno, tak spolu a jemne.

Večer, keď si ukladal batôžtek k postieľke, otvoril ho ešte raz. Kamienok bol tam. Lístok bol tam. Čiapočka zo žaluďa bola tam. Pierko bolo tam.

A hoci sa do batôžka nezmestila celá lúka ani celý deň, Ťupko mal pocit, že v ňom pribudlo ešte niečo malé.

Spomienka na loďku, most, ostrov a horu.

Tá sa do batôžka nezmestila, ale Ťupko ju aj tak niesol so sebou.