Ťupko a stratené semienko

Jedného slnečného rána vybehol Ťupko na lúku.

Modrý batôžtek mu poskakoval na chrbte a žltá šatka sa mu hompáľala pri krku. Tráva bola ešte mokrá od rosy a malé kvietky sa len-len otvárali k slniečku.

Ťupko sa zastavil pri veľkom kameni.

„Dnes niečo objavím,“ povedal si.

A vtom to uvidel.

Medzi trávou sa povaľovalo niečo maličké, hnedé a guľaté. Bolo to tak drobné, že by si to takmer pomýlil s omrvinkou.

Ťupko si čupol tak nízko, až sa mu šatka dotkla trávy.

„Ahoj,“ zašepkal. „Čo si zač?“

Malá hnedá vecička neodpovedala.

Len ticho ležala v tráve.

Ťupko ju opatrne vzal do labiek a rozbehol sa za Ľubkom.

„Ľubko! Ľubko! Našiel som niečo! Je to maličké a neviem, čo to je.“

Ľubko sedel pri cestičke a paličkou si do piesku kreslil mapu lúky.

Keď zbadal Ťupka, posunul si klobúk s lístkom a usmial sa.

„Ukáž.“

Ťupko otvoril labky.

Ľubko sa sklonil bližšie. Chvíľu sa díval na malú hnedú vecičku, potom na Ťupka.

„To je semienko,“ povedal.

Ťupko otvoril oči dokorán.

„Semienko? A čo robí semienko?“

„Keď ho zasadíme do zeme, trochu ho zalejeme a necháme naň svietiť slniečko, môžeme sa tešiť na krásnu rastlinku!“

Ťupko sa pozrel na semienko.

„Z takej malej veci?“

„Aj z takej malej,“ prikývol Ľubko.

Ťupko si semienko pritúlil k hrudi.

„Tak mu musíme nájsť dobré miesto.“

Najprv ho chcel položiť na veľký kameň.

„Tu bude mať veľa slniečka.“

Ľubko sa usmial.

„Slniečka áno. Ale zem by mu chýbala.“

Potom ho chcel Ťupko schovať pod veľký list.

„Tu bude v bezpečí.“

„V bezpečí áno,“ povedal Ľubko. „Ale svetlo by mu chýbalo.“

Ťupko sa zamyslel.

Chodil po lúke sem a tam. Pozeral ku kameňom, pod listy aj medzi kvietky.

Až našiel malé mäkké miesto pri cestičke.

Nebolo tam príliš horúco. Nebolo tam príliš tmavo. Zem voňala po daždi.

Ťupko sa pozrel na Ľubka.

„Tu?“

Ľubko prikývol.

„Tu by sa mu mohlo páčiť.“

Ťupko vyhrabal malú jamku.

Nie veľkú. Iba takú, aby sa do nej semienko pohodlne zmestilo.

A potom ho opatrne vložil dovnútra, zasypal ho hlinou a jemne to ťapkal labkou.

„Hotovo,“ povedal spokojne.

Chvíľu pozeral na malú kôpku hliny.

Potom sa zamračil.

„A teraz?“

Z konára nad nimi sa ozval pokojný hlas.

„Teraz ho nechajte tam, kde je, v zemi.“

Ťupko zdvihol hlavu.

Na konári sedela Sova Okaňa. Na nose mala veľké okuliare a pod krídlom červenú knihu.

„V zemi, hovoríš?“ spýtal sa Ťupko.

Okaňa s úsmevom prikývla. „Tam teraz pracuje.“

Ťupko sa sklonil k hline. „Ale ja fakt nevidím, či to robí.“

„Niektoré veci nevidíme hneď,“ povedal Ľubko.

Ťupko natiahol labku k malej kôpke.

Len trošičku by odhrnul hlinu. Iba kúsok. Iba aby sa pozrel, či sa semienko má dobre.

Potom labku zastavil.

„Keď ho vyberiem, nebude mať pokoj,“ povedal potichu.

Okaňa sa usmiala.

„Presne tak.“

Ťupko si sadol vedľa kôpky.

Čakal.

Potom ešte chvíľu.

Potom ešte jednu celkom dlhú chvíľu.

Nič sa nestalo.

Ťupko nakrčil nos.

„Možno sa mu nechce.“

„Možno ešte len začína,“ povedal Ľubko.

Ťupko sa naklonil bližšie.

„Dobre,“ zašepkal. „Dnes ťa nechám spať.“

Na druhý deň skoro ráno prišiel Ťupko.

V malom lístku niesol pár kvapiek vody. Kráčal opatrne, aby sa mu nevyliali.

„Dobré ráno,“ povedal kôpke hliny.

Polial ju.

Potom si sadol vedľa nej a čakal.

Z hliny nič nevykúkalo.

Ťupko sa zamračil.

„Stále nič.“

Znovu natiahol labku.

Potom si ju položil na koleno.

„Nie,“ odvetil. „Dnes sa venujem len polievaniu.“

Na tretí deň prišiel znova.

Sadol si k malej hromádke hliny a rozprával semienku o lienke s bodkami, ktorú videl.

„Bola skoro taká malá ako ty,“ povedal.

Potom chvíľu mlčal.

„Teda… neviem, či si ešte také malé. Možno si už trochu väčšie. Len ťa nevidím.“

Z hliny stále nič nevykúkalo.

Na štvrtý deň sa Ťupkovi už trochu chvelo uško.

„Ľubko,“ povedal smutne, „čo ak sa mu tam nepáči?“

Ľubko si čupol vedľa neho.

„Môžeme mu dať vodu. A musíme ho nechať tam, kde má zem a slniečko.“

„Môžeme preň urobiť ešte niečo viac?“

„Viac teraz netreba.“

Ťupko sa zadíval na hlinu.

Predstavil si semienko pod zemou. Možno sa naťahovalo. Možno hľadalo cestu. Možno bolo tiež trochu nesmelé.

Ťupko si dal labky na kolená.

„Tak budem ticho, aby sa nebálo.“

A naozaj ostal ticho.

Sedel pri kôpke hliny a ani raz ju nerozhrabal.

Na piaty deň ráno bola lúka celá mokrá od rosy.

Slniečko ešte len vykúkalo spoza stromov, keď Ťupko pribehol k svojmu miestu.

A zrazu zastal.

Z hliny vykúkala maličká zelená čiarka.

Bola tenká ako steblo trávy.

Ale bola tam.

Ťupko najprv ani nedýchal.

Potom zašepkal:

„Ahoj.“

Malý výhonok sa vo vánku jemne zakýval.

Ťupko vyskočil od radosti.

„Ľubko! Okaňa! Ono je vonku! Ono je naozaj vonku!“

Ľubko pribehol prvý. Okaňa zletela z konára a sadla si k nim.

Ťupko si kľakol k výhonku.

„Myslel som si, že sa nič nedeje,“ povedal ticho. „A ty si medzitým rástlo.“

Výhonok sa znovu zakýval.

Možno to bol iba vietor.

Ale Ťupkovi sa zdalo, že mu kýva naspäť.

Od toho dňa chodil Ťupko k rastlinke každý deň.

Niekedy jej priniesol kvapku vody.

Niekedy jej len zamával.

A niekedy si k nej sadol a rozprával jej, čo všetko na lúke objavil.

Jedného rána priletel Vtáčik Fliačik.

Sadol si na steblo trávy a zvedavo naklonil hlávku.

„Čvirik! Tak čo, Ťupko? Našiel si nakoniec ten poklad?“

Ťupko sa pozrel na malú rastlinku.

Ešte nebola veľká.

Ešte nemala kvietok.

Ale bola zelená, živá a statočne rástla.

Ťupko sa usmial.

„Našiel,“ povedal. „Len bol najprv schovaný pod zemou.“

Fliačik veselo zaštebotal.

Rastlinka sa jemne zakývala vo vetre.

Ťupko si sadol vedľa nej. Batôžtek položil do trávy a chvíľu bol celkom ticho.

Potom sa naklonil bližšie a zašepkal:

„Nemusíš sa ponáhľať. Ja prídem aj zajtra.“