Rozprávka
Ťupko a deň, ktorý nechcel skončiť
Pokojná večerná rozprávka o Ťupkovi, ktorý nechce ísť spať, lebo sa bojí, že mu lúka cez noc utečie. Ideálna na čítanie tesne pred zaspávaním.
Text rozprávky
Tip na spoločné čítanie
Čítajte ticho a pomaly, ideálne priamo v postieľke. Refrén čítajte čoraz tichšie – posledný raz už len šeptom.
Slnko sa pomaly spúšťalo za kopec a lúka sa sfarbila dozlatista.
Zajko Ťupko staval pri veľkom kameni vežičku z kamienkov. Jeden kamienok, potom druhý, potom tretí. Vežička už bola vysoká skoro ako jeho uško.
„Ťupko,“ ozval sa od cestičky jemný hlas. „Večer sa už blíži.“
Bol to medvedík Tete. V labke niesol lampášik, ktorý svietil ako malé teplé slniečko.
„Ešte chvíľku,“ povedal Ťupko. „Ešte jeden kamienok.“
Položil kamienok na vežičku.
„A ešte jeden.“
Položil ďalší.
Medvedík Tete si k nemu čupol.
„Vežička je krásna. A zajtra môže byť ešte vyššia.“
Ťupko zovrel labky.
„Ale ja nechcem ísť spať.“
„Prečo?“ spýtal sa Tete pokojne.
Ťupko sa pozrel na vežičku. Potom na kvietky. Potom na celú lúku, ktorá voňala večerom.
„Keď zaspím, všetko sa stratí,“ zašepkal. „Vežička spadne. Kvietky odídu. A ja o všetko prídem.“
Tete chvíľu nič nehovoril. Potom vstal a podal Ťupkovi labku.
„Poď so mnou. Niečo ti ukážem.“
Kráčali pomaly po cestičke. Lampášik sa Teteovi jemne hojdal v labke a svetlo sa kolísalo sem a tam.
Pri prvom kvietku Tete zastal. Bol to modrý zvonček. Jeho lupienky sa pomaly, pomaličky skladali k sebe.
„Pozri,“ povedal Tete. „Teraz sa zatvára zvonček.“
„Niečo sa pokazilo?“ naľakal sa Ťupko.
„Nie,“ usmial sa Tete. „Farby si šetrí na ráno. Lúka už spinká. Ráno tu bude zas.“
Ťupko sa naklonil celkom blízko.
„Dobrú noc, zvonček,“ zašepkal.
O kúsok ďalej sedel na liste slimák. Pomaly vťahoval tykadlá a schovával sa do svojej ulity.
„A čo slimák?“ spýtal sa Ťupko.
„Aj slimák,“ prikývol Tete. „Lúka už spinká. Ráno tu bude zas.“
Na staručkej jabloni oddychoval vtáčik Fliačik. Cez deň štebotal, až ho bolo počuť po celej lúke. Teraz si schoval hlávku pod krídelko a vyzeral ako malé chumľaté klbko.
„Pssst,“ povedal Ťupko sám od seba a išiel po špičkách.
Keď prišli k Ťupkovej postieľke, Ťupko sa ešte raz obzrel.
„Tete… a moja vežička?“
„Chceš jej nechať strážcu?“ spýtal sa Tete.
Ťupko vybral z batôžka svoj najhladší kamienok.
Odbehol k vežičke, položil ho vedľa nej a ticho jej šepol:
„Ty postráž vežičku. Lúka už spinká. Ráno tu bude zas.“
Potom sa vrátil, zaliezol do postieľky a pritiahol si deku až po ňufáčik.
„Tete,“ ozval sa ešte. „A čo ak ráno…“
„Ráno,“ povedal Tete milo, „ťa bude čakať vežička, zvonček aj Fliačik. Všetko ostane na svojom mieste. Všetko si len oddýchne. Tak ako ty.“
Ťupko zívol.
„Lúka už spinká…“ zamrmlal.
„Ráno tu bude zas,“ dokončil Tete.
A Ťupko zaspal skôr, než Tete potichu zhasol lampášik.
Ráno vybehol Ťupko na lúku ešte s rosou na labkách.
Vežička stála. Kamienok ju strážil. Zvonček mal lupienky otvorené dokorán a Fliačik už čvirikal z jablone:
„Dobré ráno! Dobré ráno!“
„Všetko tu je!“ zvolal Ťupko a od radosti poskočil.
Tete práve prichádzal po cestičke.
„Vidíš?“ usmial sa. „Všetko si tu v noci oddýchlo.“
A keď prišiel ďalší večer a slnko sa zasa spúšťalo za kopec, Ťupko položil posledný kamienok na vežičku, pohladil ju a povedal celkom sám:
„Lúka už spinká. Ráno tu bude zas.“
