Líška Ryška a zabudnuté prepáč

Líška Ryška mala dnes skvelý nápad.

Pod starou vŕbou na lúke rozložila veľký biely papier. Šuch–šuch – štetec namočený v oranžovej farbe behal po papieri a maľoval veselé lístky, akoby sa chystali na jesenný tanec.

„A sem pridám zelené stebielko!“ zvolal Zajko Ťupko a namaľoval ho na obrázok.

Z neba spadlo pár jemných kvapiek. Výkres sa trochu zaleskol.

Ryška chcela kvapky rýchlo zotrieť packou, no zabudla, že má na nej ostrý pazúrik.

Škrk!

Papier sa roztrhol od rohu až k Ťupkovmu zelenému stebielku.

Ťupko bol práve sklonený nad farebnou paletou, takže nič nevidel. Ryšku zovrelo v brušku.

„Čo ak sa nahnevá?“ prebehlo jej hlavou. „Čo ak ma už nebude mať rád?“

Rýchlo zložila papier napoly a zasunula ho za kameň.

„Poď, Ťupko,“ vyhŕkla. „Schováme sa pred dažďom!“

Potiahla ho bližšie ku kmeňu starej vŕby, kde ich chránili husté konáre.

Pod konármi sedel Medvedík Tete. V labkách držal margarétku a pokojne sa pozeral na Ryšku.

Ťupko sa rozhliadol.

„A kde je náš obrázok?“

Ryške vyschlo v krku. Slovo prepáč sa jej kotúľalo niekde dnu, ale von sa mu nechcelo.

Tete sa k nej trochu naklonil.

„Ryška, môžem si k tebe prisadnúť?“ spýtal sa mäkko.

Ryška prikývla. Uši mala sklopené a chvost pritlačený k sebe.

Tete si sadol vedľa nej. Nič nevyčítal. Len položil margarétku do trávy a čakal.

Ryška pomaly vytiahla spoza kameňa roztrhnutý papier.

„Ja som ho roztrhla,“ zašepkala.

Ťupko zdvihol hlavu.

Ryška sa naňho pozrela len na chvíľku.

„Prepáč, Ťupko. Nechcela som. Bála som sa ti to povedať.“

Na lúke bolo chvíľu ticho. Aj dážď akoby padal pomalšie.

Ťupko pristúpil bližšie. Pozrel sa na trhlinu, na Ryškine sklopené uši a na roztrhnutý papier v jej packách.

„Škoda,“ povedal potichu. „Bol pekný.“

Ryška prikývla.

„Pomôžem ti ho opraviť,“ povedala.

Tete siahol do vrecka na svojom modrom overale. Vytiahol kúsok šnúrky. Potom spod vŕby pozbieral zopár farebných listov, ktoré tam privial vietor.

„Možno z toho ešte niečo bude,“ povedal.

Ťupko si utrel ňufáčik od farby a naklonil hlavu.

„Čo keby náš obrázok dostal krídla?“

Ryška sa opatrne usmiala.

„A dlhý farebný chvost?“

Spolu rozprestreli papier. Trhlinu prekryli farebnými listami ako pestrofarebnými záplatami. Tete pomohol prevliecť šnúrku cez malé dierky a na spodok priviazali chvost z lístkov.

Z roztrhnutého výkresu vznikol jesenný papierový drak.

Keď prestalo pršať, vietor sa oprel do draka.

Ryška držala šnúrku, Ťupko bežal vedľa nej a Tete pokojne kráčal za nimi.

Drak sa najprv zakýval nízko nad trávou.

Potom sa zdvihol.

Farebné listy na ňom zašušťali a roztrhnuté miesto sa v oblohe zmenilo na najkrajšiu časť draka.

Ryška sa pozrela na Ťupka.

„Bolo mi ťažko ti to povedať,“ zašepkala.

Ťupko sa usmial.

„Ale teraz máme ešte krajší obrázok,“ povedal.

Vietor odfúkol poslednú obavu. Traja kamaráti sa rozbehli po lúke, veselo skákali do mlák a drak nad nimi šušťal ako farebné poďakovanie za jedno úprimné „prepáč“.