Ľubko a domček, ktorý postavil dážď

Zajko Ľubko rozložil na pníku kúsok brezovej kôry. Bola to jeho mapa lúky – s cestičkami, s vŕbou aj s potôčikom.

„Budeme stavať búdky,“ oznámil. „Každý svoju. Na celé leto.“

„Búdky!“ poskočil Ťupko tak vysoko, že sa mu nadvihla žltá šatka. A už bežal dolu k potôčiku.

Pri vode našiel mäkký žltý piesok. Labky sa doň borili samy od seba.

„Tu!“ zavolal. „Tu sa kope najľahšie!“

Ľubko sa pozrel na svoju mapu. Pri potôčiku mala nakreslenú tenkú modrú čiaru – až potiaľ siahala voda na jar, keď sa topil sneh. Ťupkov piesok bol pod čiarou.

„Ťupko,“ povedal, „na jar tam bola voda.“

„Teraz je leto!“ zasmial sa Ťupko a kopal ďalej.

Ľubko chvíľu stál. Potom zložil mapu a vybral sa vyššie na stráň, k veľkému plochému kameňu. Bol tvrdý a sivý a nedalo sa doň kopnúť ani máličko.

„Veď tam sa nedá kopať,“ čudoval sa zdola Ťupko.

„Nedá,“ prikývol Ľubko. „Preto tu.“

Ťupkovi išla stavba od labky. Piesková stena, piesková strieška, okienko prstom. Do večera mal hotovú búdku aj s vlajočkou z brezového lístka.

„Ja už bývam!“ volal na celú lúku. „A ty máš iba kôpku!“

Ľubko mal naozaj iba kôpku. Nosil od stráne kamienok za kamienkom a ukladal ich do radu, jeden k druhému, aby držali.

„Jeden kamienok. Druhý kamienok,“ hovoril si popritom. „Dobrý domček sa neponáhľa.“

Ale keď si večer sadol na svoj plochý kameň, kôpka vyzerala ako obyčajná kôpka. Ušká mu ovisli.

„Možno má Ťupko pravdu,“ pomyslel si. „Piesok je rýchlejší.“

Ráno si rozložil mapu. Tenká modrá čiara tam bola stále.

A tak nosil kamienky ďalej. Jeden kamienok. Druhý kamienok.

Na tretí deň sa obloha zatiahla a začalo pršať.

Prvý deň bol dážď na smiech. Ťupko sedel vo svojej búdke, počúval, ako kvapky ťukajú do pieskovej striešky, a bol to najkrajší zvuk na svete.

Druhý deň potôčik narástol a zhnedol. Voda hučala o kúsok bližšie než včera. Piesková stena stmavla.

A v tretiu noc pocítil Ťupko na ušku – kvap. A potom ešte raz – kvap.

Strieška nad ním mäkla ako maslo. Ťupko vzal deku, vytiahol z okienka svoju vlajočku a bežal hore stráňou, cľap, cľap, cľap cez mláky.

Zaklopal.

Dvere z kôry sa otvorili a v nich stál Ľubko.

„Poď,“ povedal. „U mňa je miesto.“

V kamennej búdke bolo sucho a teplo. Ľubko nalial do dvoch mištičiek vodu s medom a obaja počúvali, ako dážď bubnuje na kamennú striešku – a dnu nepustí ani kvapku.

„Ľubko,“ ozval sa po chvíli Ťupko. „Prečo tvoj domček drží?“

„Nestojí na piesku,“ povedal Ľubko.

A po chvíli, celkom potichu, dodal:

„Aj ja som chcel stavať dole. Kope sa tam ľahšie.“

Vtom sa vonku mihlo svetielko. Hojdalo sa v daždi sem a tam, až sa zastavilo pri dverách. Bol to Medvedík Tete s lampášikom – prišiel sa pozrieť, či sú zajkovia v suchu.

Uvidel dolu pri potôčiku zosunutú kôpku mokrého piesku. A hore, v kamennej búdke, dve suché ušká.

Sadol si do dverí, lampášik postavil medzi nich a povedal:

„Poznám jeden staručký príbeh. Rozprával ho kedysi Ježiš ľuďom na vŕšku. Chcete ho počuť?“

Ťupko sa zababušil do deky a prikývol.

„Dvaja muži si stavali dom,“ začal Tete. „Prvý našiel skalu. Staval dlho a pomaly, kameň ku kameňu. Druhý si vybral mäkký piesok. Staval rýchlo a bol hotový prvý. Potom prišiel lejak. Rieky sa vyliali a fúkal veľký vietor. Dom na piesku spadol. Ale dom na skale stál – lebo mal dobrý základ. A ten, kto počúva dobré slová a robí podľa nich,“ dokončil Tete, „je ako ten múdry staviteľ na skale.“

Ťupko chvíľu mlčal.

„To je ako moja búdka,“ povedal potom.

„Každý staviteľ raz staval na piesku,“ usmial sa Tete. „Múdry je ten, kto potom stavia na skale.“

Ráno prestalo pršať. Lúka voňala a potôčik bol zasa malý a priezračný, akoby sa nič nestalo.

„Ľubko,“ povedal Ťupko, „postavíš so mnou novú búdku? Ale... hore. Na kameni.“

Vybrali plochý kameň hneď vedľa Ľubkovho. Ťupko nosil kamienky a ukladal ich do radu, jeden k druhému.

„Jeden kamienok. Druhý kamienok,“ hovoril si popritom celkom sám. „Dobrý domček sa neponáhľa.“

Trvalo to tri dni. A keď na hotovú kamennú striešku pripevnil svoju vlajočku z brezového lístka, stáli na stráni dve búdky vedľa seba – a obe čakali na ďalší dážď úplne pokojne.