Ryška a cesta späť domov

Ľubkova mapa ležala na pníku a sušila sa na slniečku. Bola celkom nová – Ľubko na ňu celé ráno kreslil potôčik, vŕbu aj lieskový krík.

Líška Ryška okolo nej prešla raz. Potom druhý raz.

„Len sa pozriem,“ povedala si. „Chcem vedieť, či je za veľkým kameňom skratka k malinám. Vrátim ju skôr, než sa Ľubko vráti od potôčika.“

A vzala mapu. Bez opýtania – veď len na chvíľočku.

Bežala s ňou cez lúku a mapa jej viala v labke ako vlajka. Bolo to krásne – až kým sa pri černicovom kríku nezachytila o tŕň.

*Rrrrc.*

Ryška zastala. Mapa mala v strede dlhý roztrhnutý pás. Rovno cez potôčik. Rovno cez vŕbu.

Skúsila okraje priložiť k sebe. Chvíľu držali. Potom sa zasa rozišli.

„Ojoj,“ povedala Ryška veľmi potichu.

Domov to bolo cez lúku rovno a blízko. Ryška to vedela – Ryška predsa vedela nájsť všetko. Pierko v tráve, stopu v blate aj hríbik pod listom.

Ale nohy ju dnes niesli všade, len nie rovno.

„Najprv sa pozriem, či pri potôčiku nevyrástla nová trstina,“ povedala si. A išla okľukou popri vode.

„A ešte skontrolujem, či má veľký kameň machovú čiapočku,“ povedala si potom. A išla okľukou okolo kameňa.

„A ešte...“ – ale pri jelšiach jej nápady došli.

Celou cestou si polohlasne opakovala:

„Ľubko, prepáč, ja som len chcela... Nie. Ľubko, stala sa taká vec... Nie. Ľubko, tvoja mapa...“

Žiadna veta nebola dosť dobrá. A slnko už viselo celkom nízko.

Vtom sa pri jelšiach mihlo svetielko. Hompáľalo sa pomaly po cestičke. Bol to Medvedík Tete s lampášikom.

„Ryška,“ potešil sa. „Ideš domov?“

„Idem,“ povedala Ryška. „Len... okľukou.“

Tete sa pozrel na roztrhnutú mapu v jej labke. Nič nepovedal. Len kývol hlavou smerom k cestičke a vykročili spolu.

Ryška vydržala mlčať presne sedem krokov.

„Vzala som Ľubkovu mapu bez opýtania a roztrhla sa mi a ja viem, kade sa ide domov, ale ono sa mi tam nejde!“ vysypala naraz.

„Hm,“ prikývol Tete. Chvíľu kráčali. „Poznám jeden staručký príbeh o najdlhšej ceste domov. Chceš ho počuť?“

„Bol raz jeden syn,“ začal Tete, „a ten odišiel z domu ďaleko, preďaleko. Vzal si plný batôžtek a myslel si, že sa už nikdy nevráti.

Lenže ďaleko od domu batôžtek rýchlo schudol. Syn minul všetko, čo mal. Bol hladný, bol sám a pásol prasiatka. A večer, keď prasiatka spali, bývalo mu smutno za domom.

Pôjdem domov, povedal si raz. Ale hneď sa zľakol: Čo mi povie otec? Určite sa hnevá.

A tak si celou cestou opakoval, čo povie. Ocko, prepáč. Urobil som hlúposť. Už nemusím byť tvoj syn, budem len pomáhať na dvore. Opakoval si to pri každom kroku, stále dookola.“

„Aj ja si opakujem,“ zašepkala Ryška.

„Ja viem,“ povedal Tete jemne. „Ale teraz počúvaj, čo ten syn nevedel. Jeho otec ho každý deň vyzeral z kopčeka pred domom. Každé ráno a každý večer. A keď raz na ceste zbadal maličkú bodku – ešte celkom ďaleko – hneď vedel, kto to je.

A vieš, čo urobil?“

„Čo?“

„Bežal. Starý otec bežal dolu kopčekom ako chlapec, oproti svojmu synovi. A objal ho skôr, než syn stihol povedať čo i len Ocko, prepáč. A večer bola doma hostina – lebo ten, za kým bolo smutno, sa vrátil.“

Ryška chvíľu kráčala mlčky.

„On tú naučenú reč ani nedopovedal?“

„Nedopovedal,“ usmial sa Tete. „Náruč bola rýchlejšia.“

Spoza kopčeka už vykúkal lieskový krík. A pri ňom, v poslednom večernom svetle, stála malá ušatá silueta.

Ľubko.

Stál a pozeral na cestičku – presne tak, ako sa pozerá niekto, komu je za niekým smutno.

Keď Ryšku zbadal, rozbehol sa jej naproti.

Ryška rýchlo spustila svoju naučenú reč:

„Ľubko, prepáč, tvoja mapa, ja som ju vzala a–“

Ďalej sa nedostala. Ľubko ju objal aj s mapou.

„Už som sa bál!“ povedal jej do kožúška. „Celé popoludnie ťa hľadám. Kde si bola?“

„Robila som okľuky,“ priznala Ryška.

„Mapa je len papier,“ povedal Ľubko. „Ty si Ryška.“

Večer sedeli všetci traja u Ľubka. Roztrhnutú mapu prelepili pásikom brezovej kôry a Ľubko vyhlásil, že mapa má odteraz jazvu ako správna dobrodružná mapa.

A Tete? Tete vytiahol z batôžka medové koláčiky.

„V tom staručkom príbehu bola na konci hostina,“ povedal. „Tak som pre istotu jednu priniesol.“