Malý vtáčik, ktorého Boh videl

Ráno sedel Fliačik na nízkom plote pri starej jabloni.

Bol to malý vtáčik s mäkkými pierkami, drobnými krídelkami a veselým hláskom. Rád čvirikal kamarátom krátke správy.

„Slniečko už vstalo!“

„Na púpave sedí motýľ!“

„Pri lavičke je veľká mláčka!“

Keď však veľké vtáky vyleteli vysoko nad dvor, Fliačik stíchol.

Krúžili ponad strechu, ponad jabloň a skoro až k oblakom.

„Poď s nami!“ zavolal jeden vták z výšky.

Fliačik roztiahol krídelká.

Len trochu.

Potom ich zasa pritiahol k telu.

„Ja tam nedoletím,“ zašepkal. „Som príliš malý.“

Zostal sedieť na plote a pozeral sa hore.

Pod jabloňou sedela Sova Okaňa. Na kolenách mala svoju červenú knihu.

Pozrela sa na Fliačika ponad okrúhle okuliare.

„Vieš, čo sa píše v tejto knihe?“ spýtala sa pokojne.

Fliačik pokrútil hlávkou.

„Že Boh vie aj o malých vtáčikoch,“ povedala Okaňa.

Fliačik sa pozrel na svoje krídelká.

„Aj o takých maličkých?“

Okaňa sa usmiala.

„Aj o takých.“

Fliačik nič nepovedal.

Ale tú vetu si zapamätal.

Popoludní sa obloha zmenila.

Slniečko sa schovalo za sivé oblaky. Listy na jabloni sa rozšuchotali a tráva sa ohýbala vo vetre.

„Búrka!“ zvolali veľké vtáky.

Fŕŕŕnk!

Každý sa rýchlo ukryl.

Fliačik zletel pod veľký list pri kríku. List sa triasol. Tráva sa triasla. A trochu sa triasol aj Fliačik.

Zavrel očká.

Vtom mu napadli Okaňine slová:

„Boh vie aj o malých vtáčikoch.“

Fliačik sa schúlil pod list.

Vonku ešte fúkal vietor, ale už sa necítil tak sám.

„Tak vie aj o mne,“ zašepkal.

A čakal, kým búrka prejde.

Búrka netrvala dlho.

Najprv stíchol vietor. Potom prestali kvapkať kvapky. Nakoniec sa medzi oblakmi ukázal svetlý pásik neba.

Fliačik opatrne vykukol spod listu.

Dvor voňal po mokrej zemi.

Pri starej jabloni stáli veľké vtáky. Neboli vo vzduchu. Stáli na zemi a smutne sa dívali pod strom.

Ich hniezdo ležalo medzi konárikmi.

Nebolo celkom zničené, ale rozpadlo sa. Mäkké pierka boli rozhádzané po tráve. Tenké steblá vietor odniesol až k plotu.

„Ach,“ vzdychol jeden vták.

„Kde teraz budeme spať?“ spýtal sa druhý.

Tretí len mlčky nadvihol mokrý konárik.

Fliačik pristúpil bližšie.

Na zemi pri jeho nôžkach ležalo jedno steblo trávy. Bolo tenké a ľahké.

Fliačik ho zobral do zobáčika.

Prešiel s ním ku kmeňu jablone a položil ho na kopček konárikov.

Potom sa vrátil.

Zobral malé pierko.

Aj to odniesol ku stromu.

Veľké vtáky sa naňho pozreli.

„Fliačik?“ povedal jeden z nich. „Ty pomáhaš?“

Fliačik sklopil očká.

„Toto uniesť viem.“

A išiel po ďalšie steblo.

Nebolo to veľa.

Jedno steblo.

Jedno pierko.

Malý kúsok machu.

Potom ďalšie steblo.

Fliačik nelietal vysoko. Lietal len od plota ku kmeňu a späť.

Raz mu pierko spadlo do mokrej trávy.

Raz mu vietor odfúkol lístok skoro až pod lavičku.

Raz sa pošmykol na mláčke a sadol si rovno do mokrej trávy.

„Pip!“ vyhŕkol prekvapene.

Veľký vták k nemu priskočil.

„Si v poriadku?“

Fliačik prikývol. Zobral lístok, ktorý mu spadol, a zamrmlal:

„Ešte raz.“

Znova ho odniesol ku stromu.

A vtedy sa pohol aj ďalší vták.

Zdvihol konárik.

Potom ďalší priniesol suchú trávu spod lavičky.

Tretí našiel mäkký mach pri kameni.

Onedlho nosili všetci.

Veľké vtáky veľké konáriky.

Fliačik malé pierka, steblá a lístky.

Tam, kde pred chvíľou ležalo rozpadnuté hniezdo, začalo pomaly rásť nové.

Kúsok ku kúsku.

Steblo ku steblu.

Pierko k pierku.

Nové hniezdo nebolo úplne rovnaké ako staré.

Na jednej strane malo krivý okraj.

Z druhej strany z neho trčal zelený lístok.

A v strede ležalo malé pierko, ktoré priniesol Fliačik.

Veľké vtáky si sadli na konár a opatrne hniezdo upravili zobákmi.

„Je pevné,“ povedal jeden.

„Je mäkké,“ povedal druhý.

„A je teplé,“ dodal tretí.

Fliačik stál dole pri kmeni. Krídelká mal unavené a na hlávke mu zostala kvapka dažďa.

Jeden z veľkých vtákov zletel nižšie.

„Ďakujeme, Fliačik.“

Fliačik sa pozrel na hniezdo.

„Ja som priniesol len maličké veci.“

Veľký vták prikývol.

„Áno. Ale práve tie chýbali.“

Fliačik sa usmial.

Nie veľmi nahlas.

Len tak potichu, ako sa usmieva malý vtáčik, keď sa mu podarí niečo dôležité.

Večer sa dvor upokojil.

Kvapky dažďa viseli na listoch ako malé sklíčka. Jabloň voňala po búrke a za oblakmi zažmurkala prvá hviezda.

Fliačik vyskočil na nízky konár.

Potom sa pozrel vyššie.

Na ďalší konár.

Nebolo to až k oblakom.

Nebolo to ani veľmi vysoko.

Ale bolo to vyššie než plot.

Fliačik roztiahol krídelká.

„Ešte raz,“ zašepkal.

Preletel z nízkeho konára na druhý.

Trochu sa zakýval.

Potom sa pevne chytil pazúrikmi.

Pod ním bol dvor.

Vedľa neho šumeli listy.

Nad ním sedeli veľké vtáky pri novom hniezde.

Fliačik sa ešte trochu bál.

Ale už nie tak ako ráno.

Spomenul si na Okaňine slová:

„Boh vie aj o malých vtáčikoch.“

Pozrel sa na svoje drobné krídelká.

Stále boli malé.

Ale dnes odniesli steblá, pierka a lístky.

A dnes ho vyniesli o jeden konár vyššie.

Fliačik si ticho čvirikol:

„Boh vie aj o mne.“

Potom sa pritúlil k vetvičke a spokojne zavrel očká.

Na druhý deň ráno vyleteli veľké vtáky nad dvor.

Krúžili ponad strechu, ponad jabloň a vysoko k oblakom.

Fliačik ich chvíľu sledoval z plota.

Potom roztiahol krídelká.

Nevyletel až k oblakom.

Ešte nie.

Vyletel k najnižšiemu konáru.

Potom k druhému.

A potom ešte o kúsok vyššie.

Tam sa zastavil.

Zhlboka sa nadýchol a pozrel sa dolu.

Plot bol pod ním.

Dvor bol pod ním.

A strach bol o trochu menší než včera.

Fliačik sa usmial.

Nie každý musí hneď letieť až k oblakom.

Niekedy stačí jeden konár.

A potom ešte jeden.