Zajko Ľubko a mapa, ktorá sa pomýlila

Zajko Ľubko stál pri veľkom plochom kameni, na ktorom mal rozloženú mapu.
Mal zelenú bundu, zelenú šatku a klobúk s drobným lístkom. Vedľa neho ležala lupa, krátka ceruzka a malý suchý lístok, ktorým si na mape označoval miesto.
„Dnes pôjdeme na Zvončekovú čistinku,“ povedal slávnostne.
Zajko Ťupko si pritiahol modrý batôžok bližšie.
„Je tam niečo?“
„Modré kvety,“ povedal Ľubko. „Tiché miesto. A kameň, ktorý vyzerá ako spiaci ježko.“
Ťupkovi sa rozžiarili oči.
„Spiaci ježko z kameňa?“
„Z kameňa,“ prikývol Ľubko. „Ale musíme ísť presne podľa mapy.“
Na mape bola nakreslená cestička. Viedla od veľkého plochého kameňa, popri krivej breze, okolo troch sivých kamienkov a ďalej k malému mostíku z koreňa.
Líška Ryška nakukla spoza kríka.
„A bude to dobrodružstvo alebo pomalá prechádzka?“
Ľubko sa usmial.
„Dobrodružstvo podľa presnej mapy.“
„Tak si daj pozor,“ zasmiala sa Ryška, „aby si cez tú presnú mapu videl aj na cestu.“
Ťupko sa zachichotal.
Ľubko si odkašľal, ale nehneval sa. Mapu opatrne zvinul a pritisol si ju labkou k sebe.
„Poďme,“ povedal. „Prvá značka je krivá breza.“

Krivú brezu našli hneď.
Stála pri cestičke a nakláňala sa tak, akoby niekomu chcela pošepkať tajomstvo.
„Sedí,“ povedal Ľubko, znovu rozvinul mapu a urobil na nej malú bodku.
Potom našli tri sivé kamienky.
Jeden bol okrúhly.
Druhý bol ploský.
Tretí mal na sebe machovú čiapočku.
„Aj toto sedí,“ povedal Ľubko.
Ťupko poskočil.
„Mapa vie cestu!“
„Mapa ukazuje cestu,“ opravil ho Ľubko. „My sa pozeráme.“
Povedal to pokojne, ale trochu pritom narovnal chrbát.
Ryška si to všimla.
„Objaviteľ Ľubko dnes kráča veľmi dôležito,“ poznamenala.
„Pretože viem, kadiaľ ideme,“ povedal Ľubko.
Cestička sa skrútila okolo lieskového kríka. Vietor pohol listami a v tráve zašušťala kobylka.
Ľubko kráčal prvý.
Za ním hopkal Ťupko.
Ryška išla posledná a občas zastala pri niečom zaujímavom: pri pierku, pri stope v blate, pri malej dierke pod koreňom.

„Teraz má byť koreňový mostík,“ povedal Ľubko.
Rozvinul mapu.
Na mape bol nakreslený koreň ponad malú suchú jamku.
Lenže pred nimi nebola suchá jamka.
Pred nimi bola široká mláka.
Nie veľmi hlboká.
Ale dosť široká na to, aby sa cez ňu nedalo len tak preskočiť.
Pri okraji mláky plával žltý list.
Ťupko zastal.
„Kde je mostík?“
Ľubko pozrel na mapu.
Potom na mláku.
Potom znovu na mapu.
„Tu má byť koreň,“ povedal.
Ryška si sadla do trávy pri mláke.
„Možno si koreň odskočil na raňajky.“
Ťupko sa usmial, ale len trochu.
Ľubko mapu otočil o kúsok doprava.
Potom o kúsok doľava.
Potom ju priložil k zemi, akoby sa cestička mala sama narovnať.
„Mapa sa pomýlila,“ povedal napokon.
Ľubko vykročil doľava.
„Skúsime tadiaľto.“
Prešli okolo paprade, popri dvoch hubách a skončili pri pichľavom kríku.
„Tadiaľto nie,“ povedal Ťupko a cúvol.
Vrátili sa k mláke.
Ľubko vykročil doprava.
„Tak tadiaľto.“
Prešli okolo nízkej trávy, popri mravenisku a skončili pri troch sivých kamienkoch, okolo ktorých už dnes raz prešli.
Ťupko si sadol.
„My sme sa vrátili?“
Ryška pozrela na kamienok s machovou čiapočkou.
„To sú tie isté kamienky.“
Ľubko stisol mapu v labkách.
„To nedáva zmysel.“
„Môžeme sa stratiť?“ spýtal sa Ťupko potichu.
Ľubko rýchlo pokrútil hlavou.
„Nie. Nie sme stratení.“
To bola pravda.
Videli krivú brezu za sebou.
Videli tie isté tri kamienky.
Ale Ľubko zrazu nevedel, ktorou cestičkou ďalej.
A to sa mu nepáčilo.
Bol predsa objaviteľ.
Objavitelia majú mapy.
A mapy majú ukazovať cestu.

Ryška sa k nemu naklonila.
„Ľubko, kedy si tú mapu kreslil?“
„Včera popoludní.“
„A v noci pršalo.“
Ľubko sa pozrel na mláku.
Mala okraje čerstvé a mäkké. Tráva pri nej bola ohnutá, akoby tadiaľ prebehla voda.
„Pršalo,“ povedal.
„Možno sa nepomýlila mapa,“ povedala Ryška. „Možno sa od včera zmenila lúka.“
Ľubko chcel hneď povedať: To som vedel.
Ale nebola by to pravda.
Chcel povedať: Aj tak nájdem cestu sám.
Ale Ťupko už sedel pri batôžku a pozeral sa naňho veľkými očami.
Ľubko sa nadýchol.
Potom vydýchol.
„Neviem, kadiaľ ďalej,“ povedal potichu.
Ťupko sa naňho pozrel a zostal ticho.
Ryška sa nezasmiala.
V tráve len zašušťala kobylka.
A mláka ticho držala žltý list.
Chvíľu všetci sedeli.
Nie smutne.
Skôr tak, ako keď sa zastaví vietor a listy čakajú, čo bude ďalej.
Ťupko vytiahol z batôžka dva malé kúsky mrkvy.
„Chceš?“
Ľubko prikývol.
Obaja si vzali malý kúsok.

Ryška si čupla do trávy a zahľadela sa na zem pri mláke. Chvíľu nič nehovorila. Potom ukázala labkou na mokrú hlinu.
„Pozrite,“ povedala.
V mokrej hline boli drobné stopy.
Niektoré viedli k mláke.
Niektoré sa stáčali okolo nej.
A medzi trávou pri okraji mláky sa črtala tenučká cestička.
Nie veľká.
Nie taká, akú by si Ľubko hneď všimol, keď pozeral iba do mapy.
Ale bola tam.
„Tadiaľ chodili mravce?“ spýtal sa Ťupko.
„Možno mravce,“ povedala Ryška. „Možno chrobák. Možno niekto malý, kto sa mláke radšej vyhol.“
Ľubko zdvihol lupu.
Pozrel sa na stopy.
Potom na mláku.
Potom na mapu.
Na mape tadiaľ žiadna čiara neviedla.
Ľubko chytil ceruzku.
Pozrel sa na Ťupka aj na Ryšku.
„Poďme sa pozrieť znova,“ povedal.
Ryška prikývla.
„Tak sa mi to páči.“
Ťupko sa postavil.
„A môžem dať žltý lístok na suchý kameň?“
„Môžeš,“ povedal Ľubko.
Ťupko opatrne vzal list z okraja mláky a položil ho na suchý kameň.
„Aby vedel, že sme ho videli.“
„To sa mu bude páčiť,“ usmiala sa Ryška.

Nová cestička bola úzka. Viedla popri mláke, potom medzi dvoma trsmi trávy a nakoniec k starému koreňu.
Koreňový mostík tam naozaj bol. Len nie tam, kde ho Ľubko čakal. Voda si po daždi našla novú cestu a pri koreni zostala malá mokrá priehlbinka.
„Tak ty si tu,“ povedal Ťupko koreňu.
Ľubko sa pozrel na mapu. Na starú čiaru. Na novú cestičku. Potom urobil ceruzkou jemnú bodkovanú čiaru okolo mláky. Nie príliš hrubú. Len takú, aby ju nabudúce našli.
„Mapa nebola celkom zlá,“ povedal.
„Len nevedela o mláke,“ doplnila Ryška.
„A ja som sa pozeral viac na papier než na lúku,“ povedal Ľubko.
Ťupko prešiel cez koreňový mostík. Na druhej strane sa otočil.
„Teraz už ideme dobre?“
Ľubko sa pozrel najprv do mapy. Potom okolo seba. Na brezu za nimi. Na koreň pod labkami. Na úzku cestičku pred nimi.
„Myslím, že áno,“ povedal. „Ale budeme sa pozerať znova, keby bolo treba.“
To sa Ťupkovi páčilo.

„Mapa a oči.“
„Mapa a oči,“ zopakovala Ryška.
„A kamaráti,“ prikývol Ľubko.

Za koreňovým mostíkom bola zem mäkká a voňala po mokrej hline.
Prešli okolo vysokej trávy, ktorá im šteklila labky. Prešli popri malom kameni, na ktorom sa leskla kvapka vody. Prešli aj okolo malej jamky, v ktorej sedela voda ako zrkadielko.
Ľubko už nekráčal tak veľmi rovno ako ráno. Kráčal pokojnejšie. Občas zastal a pozrel sa nielen na mapu, ale aj okolo seba.
„Tu má byť lieskový krík,“ povedal.
„Je tam,“ ukázal Ťupko.
„A za ním malý kopec,“ dodala Ryška.
Na kopci sa cestička rozdelila na dve. Jedna išla k tmavým stromom. Druhá sa stáčala k svetlej čistinke.
Ľubko pozrel do mapy. Potom sa pozrel na slnko, na trávu a na drobné modré lupienky pri cestičke.
„Zvončeková čistinka bude tam,“ povedal a ukázal na svetlejšiu cestičku.
„Prečo?“ spýtal sa Ťupko.
Ľubko sa usmial.
„Lebo v tráve sú modré lupienky. Vietor ich asi priniesol z čistinky.“
Ryška zdvihla jeden lupienok.
„Objaviteľ, ktorý používa aj oči, nielen mapu. To sa mi páči.“
Ľubko sa už iba pousmial.
Zvončeková čistinka bola naozaj za malým kopcom. Nebola veľká. Práve preto bola pekná.
V tráve rástli modré kvety, ktoré sa jemne nakláňali k zemi. Uprostred čistinky ležal kameň, ktorý vyzeral ako spiaci ježko.
Ťupko k nemu pristúpil po špičkách.
„Dobrú noc, kamenný ježko,“ zašepkal.
Ryška si ľahla do trávy a položila si labky pod bradu.
„Stálo to za hľadanie.“

Ľubko si sadol na kraj čistinky a rozložil mapu. Na starú cestičku doplnil mláku. Okolo nej bodkovanú čiaru. K bodkovanej čiare nakreslil malý lístok.
„Pre žltý list?“ spýtal sa Ťupko.
„Pre miesto, kde sme sa zastavili,“ povedal Ľubko.
Ťupko si sadol vedľa neho.
„Bola mapa smutná, keď sa pomýlila?“
Ľubko pohladil okraj papiera.
„Možno sa nepomýlila. Možno len potrebovala novú značku.“
Ryška zdvihla hlavu.
„A kto jej ju dal?“
Ľubko sa pozrel na oboch kamarátov.
„My.“
Potom mapu opatrne poskladal. Už nebola taká čistá ako ráno. Na jednom rohu mala škvrnku od mokrej trávy. Pri mláke mala novú bodkovanú čiaru. A pri Zvončekovej čistinke pribudol maličký kamenný ježko.
Ľubko ju vložil do vrecka svojej zelenej bundy.
„Nabudúce si vezmeme mapu znova,“ povedal.
Ťupko prikývol.
„A oči.“
Ryška dodala: „A niečo malé pod zub, keby sa cesta rozhodla byť dlhšia.“
Ľubko sa zasmial. Potom si ľahol do trávy a pozeral sa, ako sa modré zvončeky hýbu vo vetre.
Mapu mal vo vrecku. A oči otvorené dokorán.