Vtáčik Fliačik a správa, ktorú sa bál povedať

Vtáčik Fliačik sedel ráno na nízkom konári a čistil modré pierka zobáčikom.

Bol maličký, ľahučký a rýchly. Keď bolo treba niekomu niečo odkázať, na lúke sa často ozvalo:

„Fliačik, prosím ťa, zanesieš správu?“

A Fliačik väčšinou hneď čvirikol:

„Zanesiem!“

V ten deň sa všetci tešili k potôčiku.

Líška Ryška pripravila malé papierové lodičky. Zajko Ťupko si do modrého batôžka zbalil deku, dve mrkvičky a jeden hladký kamienok, ktorý vraj vyzeral ako žabka.

„Budeme púšťať lodičky pri brehu,“ tešil sa Ťupko.

„A potom si dáme desiatu pod lieskou,“ dodala Ryška.

Fliačik lietal nízko nad trávou a pozeral, ako sa na lúke všetko chystá. Páčilo sa mu, keď mali kamaráti radosť.

Vtom zbadal medvedíka Teteho.

Tete prichádzal od potôčika pomaly. Na labkách mal trochu blata a na čele drobnú vrásku.

„Fliačik,“ zavolal potichu, „potrebujem tvoju pomoc.“

Fliačik zosadol na peň.

„Akú správu?“ spýtal sa.

Tete si sadol vedľa neho.

„Pri potôčiku je po nočnom daždi mokro. Lávka sa šmýka a breh je rozmočený. Dnes tam radšej nepôjdeme.“

Fliačik prestal pohupovať nôžkami.

„Nepôjdeme?“

„Nie dnes,“ povedal Tete. „Odkáž Ryške a Ťupkovi, že sa stretneme pri veľkom buku. Tam je sucho. A môžeme si urobiť lodičkovú cestu z kamienkov.“

Tete podal Fliačikovi malý lístok.

Na lístku bolo nakreslené: potôčik, krížik, veľký buk a usmiaty medvedík.

Fliačik si lístok opatrne prichytil pod krídelko.

„Zanesiem,“ povedal.

Lenže keď vzlietol, už z diaľky počul Ťupka.

„Ryška, pozri! Táto lodička má stožiar!“

Ryška sa smiala.

„Výborne. Tá pôjde prvá.“

Fliačik spomalil.

Sadol si na konárik hlohu a pozrel sa na lístok pod krídelkom.

Vedel, že sa na potôčik tak veľmi tešia.

Čo ak Ťupko sklopí uši?

Čo ak Ryška povie, že teraz je všetko pokazené?

Fliačik preletel bližšie.

„Čvirik,“ ozval sa.

Ryška zdvihla hlavu.

„Ahoj, Fliačik! Nesieš niečo?“

Fliačik otvoril zobáčik.

Slová mu zostali v zobáčiku.

„Ja… ehm… tá lodička je veľmi pekná,“ povedal napokon.

Ťupko sa potešil.

„Však? Má aj lístok namiesto plachty.“

Fliačik prikývol.

Chcel povedať: Dnes nejdeme k potôčiku.

Ale povedal iba:

„Ten lístok je pekný.“

Ryška ukladala lodičky do košíka. Ťupko si zapínal batôžok.

„Už môžeme ísť?“ spýtal sa.

Fliačikovi sa lístok pod krídelkom zdal zrazu ťažký ako šiška.

„Ja ešte… hneď prídem,“ pípol.

Odletel za krík.

Tam si sadol na kameň a skúsil to povedať tráve.

„Dnes… dnes nejdeme…“

Vietor zašuchotal lístím.

Fliačik sa nadýchol.

„Dnes nejdeme k potôčiku.“

Nebolo to také dlhé.

Skúsil to ešte raz.

„Dnes nejdeme k potôčiku. Tete čaká pri buku.“

To už znelo lepšie.

Vtom sa spoza kríka ozvalo:

„Fliačik?“

Bol to Ťupko.

„My už ideme. Ideš s nami?“

Fliačik vyskočil tak prudko, až mu lístok vykĺzol spod krídelka.

Zatočil sa vo vzduchu a spadol rovno do mokrej trávy.

„Och, nie!“ vykríkol Fliačik.

Ryška pribehla bližšie.

„Čo sa stalo?“

Fliačik rýchlo schmatol lístok zobáčikom. Bol trochu vlhký, ale obrázok buka bolo stále vidieť.

Ryška sa pozrela na lístok.

„To je správa?“

Fliačik sklopil hlávku.

„Áno.“

„Od koho?“

„Od Teteho.“

Ťupko si pritlačil batôžok k brušku.

„A čo odkázal?“

Fliačikovi sa zatriasli krídelká.

Pozrel na lodičky v košíku.

Pozrel na Ťupkove pripravené mrkvičky.

Potom si spomenul, čo si hovoril za kríkom.

Stačí prvá veta.

Fliačik zdvihol hlávku.

„Dnes nejdeme k potôčiku.“

Na lúke bolo chvíľu ticho.

Potom Fliačik rýchlo dodal:

„Tete odkázal, že lávka je mokrá a breh je rozmočený. Čaká nás pri veľkom buku. Tam je sucho.“

Ťupko pomaly otvoril batôžok.

„Ale ja som si zbalil lodičku,“ povedal potichu.

„Ja viem,“ pípol Fliačik. „Bál som sa vám to povedať.“

Ryška si sadla do trávy a pozrela na lístok.

„Tak preto si hovoril o plachte.“

Fliačik prikývol.

„Nechcel som vám pokaziť radosť.“

Ryška chvíľu nič nehovorila. Potom vzala z košíka jednu papierovú lodičku.

„Tak si tú radosť zoberieme k buku,“ povedala. „Len potôčik dnes necháme potôčikom.“

Ťupko sa zamyslel.

„A pri buku môže byť lodičková cesta z kamienkov?“

„Presne tak,“ ozvala sa Ryška. „A tvoja lodička môže ísť prvá.“

Fliačik opatrne nadvihol krídelká.

„Nehneváte sa?“

Ťupko pokrútil hlavou.

„Som trochu sklamaný. Ale nehnevám sa.“

Ryška dodala:

„Dobre, že si to povedal skôr, než by sme stáli v blate pri lávke.“

Fliačikovi sa odľahčilo tak, že skoro podskočil do vzduchu.

Spolu sa vybrali k veľkému buku.

Tete už čakal v tieni stromu. Mal pripravené suché miesto, pár hladkých kamienkov a široký list ako malý prístav.

„Správa dorazila,“ povedal pokojne.

Fliačik zosadol na nízky konár.

„Skoro neskoro,“ priznal.

Tete sa naňho pozrel milými očami.

„Ale dorazila.“

Ryška rozložila kamienky do kľukatej čiary. Ťupko položil na začiatok svoju papierovú lodičku.

„Tu bude potôčik,“ rozhodol.

„Suchý potôčik,“ dodala Ryška.

„Taký ešte nemáme,“ povedal Ťupko.

Fliačik zletel dolu a zobáčikom posunul jeden malý kamienok na miesto, kde sa cesta stáčala.

„Tu by sa lodička mohla otočiť,“ navrhol.

„Výborne,“ prikývla Ryška.

A tak sa pod veľkým bukom začal celkom iný výlet, než si ráno plánovali.

Nebolo tam žblnkanie vody.

Nebolo tam mokré blato pri brehu.

Ale bola tam deka, mrkvičky, papierové lodičky a kamienkový potôčik, ktorý sa kľukatil až ku koreňu buka.

Keď sa slnko posunulo nižšie, Ťupko sa pozrel hore na Fliačika.

„Bál si sa nám povedať tú správu?“

Fliačik chvíľu mlčal.

Potom prikývol.

„Najťažšia bola prvá veta.“

Tete sa usmial.

„A tá už je vonku.“

Fliačik si načechral modré pierka.

Z konára videl celý kamienkový potôčik. Videl Ryšku, ako opravuje papierovú plachtu. Videl Ťupka, ako posúva lodičku po suchej cestičke.

A lístok so správou už neležal ťažko pod krídelkom.

Ležal na deke vedľa košíka.

Celkom obyčajný.

Celkom ľahký.