Ryška a poklad, ktorý našiel niekto iný

Zajko Ľubko ráno rozložil na plochom kameni mapu a slávnostne oznámil:

„Dnes bude hľadanie pokladu.“

Ťupko poskočil tak vysoko, že sa mu žltá šatka nadvihla. Medvedík Tete sa usmial. A Líška Ryška si pretiahla labky.

„Hľadanie pokladu,“ povedala spokojne. „To je pre mňa.“

Ryška si totiž všímala všetko. Pierko v tráve. Stopu v blate. Kamienok, ktorý ležal inak než včera. Keď sa na lúke niečo stratilo, volali Ryšku.

„Poklad je schovaný na lúke,“ čítal Ľubko z mapy. „Prvá stopa: hľadajte pri niečom, čo má machovú čiapočku.“

„Kameň pri cestičke!“ vyhŕkla Ryška a už bežala.

Pri kameni s machovou čiapočkou našla druhú stopu: malý nakreslený lístok.

„Lieskový krík!“ zavolala a bežala ďalej.

Bola prvá pri kameni. Prvá pri kríku. Prvá pri starej vŕbe. Bruško jej poskakovalo od radosti. Ešte jedna stopa a poklad bude jej.

Posledná stopa hovorila: „Poklad spí tam, kde je najmäkšie.“

Ryška sa rozhliadla. Najmäkšie… mach? Tráva pri potôčiku? Rozbehla sa k machovej hrbolke a začala opatrne hľadať.

Vtom sa spoza vŕby ozval Ťupko:

„Ja som spadol!“

A hneď potom, celkom prekvapene:

„Ja som niečo našiel!“

Ťupko sedel v kôpke suchého lístia. Bola to najmäkšia kôpka na celej lúke. A rovno pod ním, prikrytá jedným veľkým listom, ležala malá truhlička zo šišiek a kôry.

„Poklad!“ zvolal Ľubko. „Ťupko našiel poklad!“

Tete zatlieskal. Fliačik na konári čvirikal ako zvonček.

A Ryška?

Ryška stála pri machovej hrbolke a v brušku ju čosi pichlo. Nebolo to od behu.

„Veď on ani nehľadal,“ pomyslela si. „On len spadol.“

Už-už chcela povedať nahlas: „To bola len náhoda.“ Slová mala na jazyku, špicaté ako tŕnik.

Ale prehltla ich.

Namiesto toho sa usmiala. Bol to taký úsmev, ktorý sa robí len ústami, nie očami. Potom sa potichu otočila a sadla si za veľký kameň.

O chvíľu zašuchotala tráva. Prišiel Tete a sadol si vedľa nej. Nič sa nepýtal. Len bol.

Ryška hrabla labkou do trávy.

„Ja viem, že je to hlúpe,“ povedala napokon. „Ale ja som ho chcela nájsť ja. Celý deň som behala. Všetko som si všímala. A on si len sadol do lístia.“

„Hm,“ prikývol Tete.

„A teraz sa hnevám a ani neviem na koho. Na Ťupka? On nič zlé neurobil. Na seba?“

„Na nikoho,“ povedal Tete pokojne. „To len závisť prišla na návštevu.“

Ryška zdvihla hlavu.

„Závisť?“

„Príde, posedí a odíde,“ povedal Tete. „Aj ku mne niekedy príde. Netreba ju hostiť. Ale netreba sa za ňu ani hanbiť.“

Ryška sa zadívala do trávy. Pichanie v brušku bolo už o kúsok menšie. Možno preto, že dostalo meno.

„Ryška!“ ozvalo sa vtom spoza kameňa. „Ryškááá!“

Bol to Ťupko. Držal truhličku v labkách a ťahal ju k nej.

„Nejde otvoriť!“ hlásil. „Ľubko to skúšal, Tete to skúšal, aj ja som to skúšal. Ale ty si všimneš všetko!“

Ryška sa pozrela na truhličku. Viečko z kôry držalo pevne. Otočila ju k svetlu. A naozaj – pri okraji, schovaný pod šupinkou šišky, bol maličký uzlík z trávy. Taký malý, že ho bolo vidieť, len keď človek presne vedel, ako sa pozerať.

„Tu,“ povedala Ryška a jemne uzlík povolila.

Viečko sa otvorilo.

V truhličke bolo pre každého niečo. Hladký kamienok pre Ťupka. Pásik kôry ako záložka do mapy pre Ľubka. Sušená margarétka pre Teteho. Lesklé pierko pre Fliačika.

A celkom na dne malé okrúhle sklíčko, cez ktoré bolo všetko väčšie.

„To je pre Ryšku,“ povedal Ľubko. „Pre oči, ktoré si všimnú aj to, čo my ostatní nevidíme.“

Ryška si sklíčko priložila k oku. Videla cez neho Ťupkove fúziky, veľké ako steblá.

A zasmiala sa. Tentoraz aj očami.

Keď šli večer domov, Ryška chvíľu kráčala vedľa Ťupka.

„Ťupko,“ povedala. „Našiel si ho dobre.“

„Ja som naň spadol,“ priznal Ťupko.

„Aj spadnúť treba vedieť na správne miesto,“ povedala Ryška.

A obaja sa smiali až po lieskový krík.