Medvedík Tete a deň, keď bolo všetkého priveľa

Medvedík Tete mal rád tiché rána. Najradšej, keď sa lúka pomaly prebúdzala a tráva bola mäkká od rosy.

V ten deň si Tete obliekol modrý overal a vzal prútený košík. „Dnes rozložíme deku pod jabloňou,“ povedal si. „Večer tam posedíme.“

Do košíka dal mäkkú deku, dve šišky a jednu kvetinku. Len preto, že bola pekná.

Ako prvá priskákala Líška Ryška. Niesla červenú stužku. „Tete, podržíš mi toto?“ spýtala sa. „Chcem priviazať lampášik.“

„Podržím,“ prikývol Tete a chytil stužku do jednej labky.

Potom priskákal Zajko Ťupko. Mal modrý batôžtek a žltú šatku. „Tete, našiel som kamienok! Môže byť na deke?“ zvolal.

„Môže,“ usmial sa Tete.

Ťupko položil kamienok do košíka. O chvíľu priniesol ešte jeden. Košík sa pomaly plnil.

Ryška natiahla stužku cez konár. „Tete, podrž. Nie, vyššie. Trochu nižšie,“ hovorila ticho.

Tete zdvihol labku vyššie, potom nižšie, potom znova vyššie. Ťupko sa prehrabával v tráve a našiel ďalší kamienok.

Tete sa pozrel na veci pred sebou. Deka bola nakrivo. Šišky sa gúľali. Kamienky cinkali. Stužka ho štekľila na labke.

„Tete, môžeme tam dať aj mach? A lístok? A paličku?“ pýtal sa Ťupko.

Tete otvoril ústa. Chcel povedať: „Áno.“ Lenže z úst mu nevyšlo nič.

Zrazu bolo všetkého veľa.

Veľa kamienkov. Veľa prosieb. Veľa šuchotania. Veľa „ešte toto“. Veľa „podrž“. Veľa „pozri“.

Tete sa pozrel na labku, v ktorej stále držal stužku. Potom na košík. Potom na Ťupka. Potom na Ryšku.

A vtom sa košík prevrátil. Šišky sa rozkotúľali do trávy. Kamienok spadol ku koreňu jablone. Kvetinka sa sklonila na bok.

Tete stál bez pohybu.

„Hups,“ povedal Ťupko potichu.

Ryška pustila stužku. „Tete?“

Tete sa pozrel na rozsypaný košík. Potom sklopil oči. „Ja teraz neviem,“ povedal ticho a pomaly odišiel ku kameňu pri malinovom kríku.

Kameň nebol veľký. Nebol ani veľmi pekný. Ale bol tichý.

Tete si k nemu sadol. Labky si položil na kolená a chvíľu len pozeral do trávy. Pri jeho nohe ležala jedna šiška. Tete ju zdvihol. Bola ľahká. Oveľa ľahšia než celý košík.

Položil si ju do labky a potichu povedal:

„Teraz len táto šiška.“

Nič viac. Len táto šiška.

Vánok pohladil malinový krík. Listy sa hýbali pomaly a potichu. Tete sa nadýchol. A potom ešte raz.

Po chvíli prišla Ryška. Nepriskákala rýchlo. Prišla pomaly a sadla si kúsok od neho. „Môžem tu chvíľu sedieť?“ spýtala sa.

Tete prikývol.

Ryška sa nehnevala. Nepýtala sa hneď veľa otázok. Len zdvihla zo zeme tri veľké listy. Jeden položila pred Teteho, druhý vedľa neho, tretí trochu ďalej.

„Tento bude teraz,“ povedala a ťukla na prvý list. „Tento bude potom,“ povedala a ťukla na druhý. „A tento môže počkať,“ dodala a ťukla na tretí.

Tete položil jednu šišku na prvý list. Potom našiel druhú šišku a položil ju vedľa nej. Kamienky nechali zatiaľ v tráve. Mach a paličky tiež.

Ryška opatrne zdvihla kvetinku a položila ju na kraj deky, aby sa nezlomila.

„Vidíš?“ povedala. „Nemusíme všetko naraz.“

Tete sa usmial. „Mne sa zdalo, že musíme.“

Ryška pokrútila hlavou. „Nemusíme.“

Keď sa vrátili k jabloni, Ťupko držal svoj kamienok. „Tete, asi som ti dal veľa kamienkov,“ povedal ticho.

Tete si k nemu čupol. „Bolo ich veľa naraz,“ povedal.

Ťupko prikývol. „A teraz?“

Tete vzal košík. Bol prázdny. Potom doň položil dve šišky. Nič viac.

„Teraz len tento košík,“ povedal.

Ťupko sa pozrel na ostatné kamienky. „A tieto?“

„Potom,“ odpovedal Tete.

Ťupko chvíľu rozmýšľal. Potom položil svoj kamienok na druhý list. „Tak on bude potom,“ povedal.

Ryška priviazala stužku na konár sama. Lampášik visel na konári.

Tete sa usmial. Nie veľkým úsmevom. Len malým, pokojnejším.

Večer pri jabloni nebolo všetko hotové. Nebol tam mach ani všetky kamienky. Ale bola tam mäkká deka, dve šišky, kvetinka a lampášik, ktorý sa jemne kýval na červenej stužke.

Ťupko si prisadol a položil svoj najobľúbenejší kamienok vedľa šišiek. Tete si položil labky na deku a potichu povedal:

„Teraz len tento košík.“

V jabloni zašumeli listy. Lampášik sa jemne pohol.

A pod jabloňou bolo príjemne ticho.

Aspoň chvíľu.