Ťupko a príbeh o stratenej ovečke

Na lúke bolo dnes plno slnka.

Zajko Ťupko sa hral s kamarátmi medzi vysokou trávou. Skákali, naháňali sa a smiali sa tak, že im uši lietali sem a tam.

Vtom Ťupko zbadal bieleho motýľa.

Sadol si na kvietok a hneď vzlietol. Sadol si na ďalší a zasa bol preč.

Ťupko sa za ním rozbehol.

„Počkaj!“ volal veselo.

Motýľ letel ďalej. Cez vysokú trávu, okolo kríka, až za veľký kameň.

Ťupko bežal a bežal, až kým motýľ nezaletel niekam vysoko, kde ho už nebolo vidieť.

Ťupko sa zastavil.

Obzrel sa.

Tráva okolo neho bola zrazu vyššia, než sa mu pred chvíľou zdalo. Lúka bola zrazu tichšia.

„Haló?“ zavolal Ťupko.

Nikto neodpovedal.

Skúsil ísť naspäť, tam, odkiaľ prišiel. Ale cestička sa zdala iná. Skúsil ísť inou stranou. Ale ani tá nevyzerala povedome.

Ťupkovi sa zovrelo bruško.

Sadol si do trávy a stiahol si uši k hlave.

„Som tu sám,“ zašepkal.

Slnko svietilo rovnako ako predtým, len lúka sa mu zrazu zdala väčšia.

Medvedík Tete si všimol, že Ťupko sa už dlho nevracia.

Prešiel okolo kríka. V mäkkej zemi uvidel malý odtlačok labky.

„Tadiaľto,“ povedal potichu a šiel ďalej.

Na konáriku sa zachytilo modré vlákienko z Ťupkovho batôžka.

Tete sa zastavil, pozrel sa naň a šiel ďalej tým smerom.

„Ťupko!“ zavolal.

Chvíľu bolo ticho.

Potom, celkom tíško, sa ozvalo:

„Tu som.“

Tete opatrne prešiel pomedzi kríky.

Keď Ťupka uvidel, nič nepovedal. Len si k nemu pomaly sadol do trávy.

Ťupko sa oprel o jeho mäkkú labku.

„Bál som sa,“ povedal potichu.

„Viem,“ povedal Tete. „Preto som šiel za tebou.“

„Myslel som, že ma nikto nenájde. Že som len jeden malý zajko a je nás tu toľko.“

Tete ho pohladil po uške.

„Ty nie si len tak hocikto,“ povedal. „Ty si náš Ťupko.“

Ťupko sa zahľadel na Teteho.

„Aj keby sa stratil iba jeden?“

„Aj vtedy,“ povedal Tete. „Práve vtedy.“

Sedeli tak spolu chvíľu, kým sa Ťupkovo bruško neprestalo zvierať.

Potom pomaly, spolu, kráčali späť na lúku.

Cestou prešli okolo starej drevenej ohrádky.

Sova Okaňa sedela na nízkom drevenom plote a pozerala sa na susednú lúčku, kde sa pásli ovečky.

„Ťupko sa stratil,“ povedal Tete. „Ale našiel som ho.“

Okaňa naklonila hlavu k ovečkám.

„V jednom starom príbehu mal pastier veľa ovečiek,“ povedala. „Keď sa mu jedna stratila, nenechal ju samu. Išiel ju hľadať, kým ju nenašiel.“

Ťupko sa na ňu pozrel.

„Aj keď mal veľa iných?“

„Aj keď mal veľa iných,“ povedala Okaňa. „Lebo tá jedna bola preňho dôležitá.“

Ťupko sa pozrel na Teteho.

Tete sa usmial.

„Presne tak som hľadal aj ja teba.“

Keď sa vrátili na lúku, kamaráti sa rozbehli k Ťupkovi.

Potom sa znova pustili do hry medzi kvetmi.

„A keby si sa niekedy znova stratil,“ povedal Tete potichu, „zasa pôjdem za tebou.“

Keď biely motýľ znovu preletel ponad kvety, Ťupko sa za ním pozrel.

Usmial sa.

Potom zamával Tetemu a zostal pri cestičke.