Ťupko a desiata, ktorá stačila všetkým

Ľubko v to ráno rozložil na pníku svoju mapu a slávnostne ukázal labkou:

„Dnes ideme sem. Na Veľký kopec. Z vrcholu vraj vidno celú lúku aj s potôčikom!“

„Hurá!“ poskočil Ťupko a žltá šatka mu poskočila tiež.

Balilo sa vo veľkom. Deka, mapa, Fliačikova pesnička na cestu. A na pník postavili veľký košík s desiatou – voňal chlebíkom a mrkvičkou.

Potom vyrazili. Krok za krokom, hore chodníčkom, cez tri zákruty a jeden padnutý kmeň. Fliačik spieval, Ryška cestou našla sojkino pierko a Ťupko počítal motýle.

Na vrchole bolo krásne. Celá lúka ležala pod nimi ako Ľubkova mapa, len zelenšia a ozajstnejšia.

„A teraz,“ povedal Ľubko, „desiata!“

Všetci sa obzreli.

Košík nikde.

Košík s desiatou ostal doma na pníku. Stalo sa. Nikto nevedel ako.

*Škŕŕŕk,* ozvalo sa. To bolo Ťupkovo bruško.

*Škŕk,* pridalo sa Ryškino, o čosi tichšie.

Každý síce mal svoj batôžtek – ale v batôžkoch boli len omrvinky na cestu. A každý ten svoj batôžtek zrazu držal trochu bližšie pri sebe.

Ťupko mal v batôžteku dva mrkvové kolieska. Presne dva.

„Keď ich ukážem,“ počítal si v hlave, „budem sa musieť deliť. Dva kolieska pre štyroch... to je polovička polovičky. To nie je ani na jeden poriadny chrup.“

A tak sedeli na deke, pozerali na krásny výhľad a nikto nič nehovoril. Len brušká sa rozprávali.

„Viete čo?“ ozval sa zrazu Ľubko. „Tete mi raz rozprával jeden staručký príbeh. Presne o takomto kopci.“

„O našom?“ spýtal sa Fliačik.

„O ešte väčšom. Na tom kopci pri jazere sedelo raz veľa ľudí – toľko, koľko je na lúke stebiel. Celý deň počúvali Ježiša, ktorý im rozprával krásne veci. A večer vyhladli. Lenže dookola nebolo nič – žiadny obchod, žiadny dom, nič.

Jeho pomocníci krútili hlavami: Toľko ľudí! Kde vezmeme jedlo?

A vtedy sa prihlásil jeden chlapec. Malý chlapec, menší než ja. Jediný z celého kopca mal desiatu: päť chlebíkov a dve rybky. A ten chlapec ju celú priniesol a dal.

Ježiš poďakoval, lámal chlebíky na kúsky a rozdával. A rozdával. A rozdával. A najedol sa celý kopec ľudí – a ešte zvýšilo dvanásť plných košov.“

„Dvanásť košov?“ nedýchal Ťupko. „Z jednej desiaty?“

„Z desiaty jedného malého chlapca,“ prikývol Ľubko. „Ktorý ju nedržal pri brušku.“

Na deke bolo chvíľu ticho.

Ťupko sa pozrel na svoj batôžtek. Držal ho pri brušku oboma labkami.

A potom ho otvoril. Prvý zo všetkých.

„Ja mám dva mrkvové kolieska,“ povedal a položil ich doprostred deky.

„Málo k málu,“ povedal Ľubko a položil vedľa svoj krajec chleba.

„Málo k málu!“ zapískal Fliačik a vysypal vrecúško zrniečok.

„Málo k málu,“ usmiala sa Ryška a pridala jabĺčko. „A počkajte – niečo som cestou zazrela.“

Skočila za kopček a o chvíľu bola späť s plnou hrsťou malín z kríka, ktorý si všimla len ona.

A potom sa deka premenila. Jabĺčko rozdelili na mesiačiky. Chlieb na kúsky pre každého. Mrkvové kolieska na polovičky. Zrniečka nasypali na chlieb ako posýpku – a vznikol zrniečkový chlebík, ktorý dovtedy nikto na svete nejedol.

Bola z toho hostina. Ozajstná hostina s najkrajším výhľadom na svete.

Keď sa všetci najedli, ostali na deke ešte dva kúsky zrniečkového chlebíka a hrsť malín.

„Zvýšilo,“ povedala Ryška prekvapene. „Ako v tom príbehu.“

„Tak to odnesieme Tetemu,“ rozhodol Ťupko a odložil zvyšky do svojho batôžteka. Toho istého, ktorý predtým držal pri brušku.

Večer zaklopali u Teteho a vysypali mu na stôl hostinu z Veľkého kopca.

Tete ochutnal zrniečkový chlebík a usmial sa do fúzov.

„No toto,“ povedal. „Hostina, ktorá zišla z kopca až ku mne.“