Okaňa a dar, ktorý sa nedal schovať

Na lúke sa chystala Svetlušková slávnosť – veľký večer, keď svetlušky prvý raz v lete zasvietia. A ako každý rok, každý si pripravoval svoje číslo.

„Ja zaspievam novú pesničku!“ cvičil Fliačik na jabloni.

„Ja ukážem veľkú mapu celej lúky,“ meral Ľubko papier z brezovej kôry.

„A ja nájdem so zaviazanými očami schovaný oriešok,“ pretiahla si labky Ryška.

„A ty, Okaňa?“ spýtala sa veverička. „Čo predvedieš ty?“

Sova Okaňa zažmurkala veľkými očami.

„Ja sa budem pozerať,“ povedala.

Nikto sa tomu nečudoval. Okaňa sa vždy len pozerala.

Lenže Okaňa mala tajomstvo. Raz, pred rokmi, na jednej skúške naozaj vystúpila – a zahúkala. Húú-húú. Malé myšky vtedy od ľaku popadali do trávy a veverička vyhŕkla: „Jaj! Radšej niečo pekné!“

Od toho dňa Okaňa svoje húkanie schovávala. Hlboko, pod krídlo, tam, kde ho nikto nepočul.

A pritom – keď celá lúka v noci spala, Okaňa lietala.

Videla, ako spia kvety so zloženými lupienkami. Videla mostík nad potôčikom a v ňom Ťupkov hladký kamienok, ako sa leskne v mesiačiku. Videla ježka Pichliačika, ako sa vo sne usmieva.

Videla v tme všetko – jasne ako cez deň, len modrejšie.

A húkala si popritom. Ale len potichučku, sama pre seba.

„Aj tak sa to nikomu nehodí,“ hovorila si. „Húkanie straší. A tma... tma nie je na nič.“

Svetlušková slávnosť bola nádherná. Fliačikova pesnička, Ľubkova mapa, Ryškin orieškový kúsok, tisíc svetielok nad trávou.

Až potom, keď lampióny dohoreli a všetci sa chystali domov, ozval sa v tme vystrašený hlások mamy sýkorky:

„Maličký! Kde je maličký?!“

Jej mláďatko – to isté, ktoré Ľubko kedysi strážil ešte vo vajíčku – bolo prvý raz na slávnosti. A niekde počas posledného čísla sa zatúlalo.

Tma už bola úplná.

Fliačik zaspieval najhlasnejšie, ako vedel – nech sa mláďa ozve. Ticho.

Tete zapálil lampášik. Svetlo dosiahlo na tri kroky. Ďalej stála tma ako stena.

„Ja by som ho vystopovala,“ povedala Ryška a hrabla labkou do trávy. „Ale v tme stopy nevidím.“

Ľubko rozložil mapu. V tme z nej bol len šedý papier.

A vtedy sa spomedzi nich ozval pokojný hlas:

„Nechajte to na mňa.“

Všetci sa obzreli. Sova Okaňa rozprestrela krídla.

„Ja v tme vidím,“ povedala. Prvý raz v živote to povedala nahlas. „A keď zahúkam dvakrát, znamená to: našla som. Poďte vtedy za mojím hlasom.“

A vzniesla sa do tmy.

Lúka pod ňou ležala ako za dňa, len modrejšia. Okaňa videla každé steblo, každý kamienok, každý spiaci kvet.

A jej ušká – tie ušká, o ktorých nevedel vôbec nikto – počúvali. Počuli vietor v topoli. Počuli potôčik. Počuli myšací krok pri kameni.

A potom, tichučké ako spadnutá omrvinka:

*Píp.*

Okaňa sa zniesla nižšie. Pod veľkým lopúchom pri potôčiku, schúlené do klbôčka, sedelo mláďatko. Celé, zdravé – len stratené a málinké.

„Húú-húú,“ zahúkala Okaňa do noci. Dvakrát, zreteľne, tak, aby sa to nieslo ponad celú lúku.

A od slávnostnej čistinky sa ozvali krídla. Mama sýkorka letela rovno za hlasom, presne ako Okaňa povedala – a o chvíľu už mala svoje mláďatko pod krídlom.

„Húkanie,“ vzlykla od radosti, „je ten najkrajší zvuk, aký som kedy počula.“

Keď sa všetci vrátili k poslednému lampášiku, Fliačik pristál Okani na pleci.

„Okaňa,“ povedal. „Zahúkaš mi to ešte raz? Ja... chcem počuť pieseň noci.“

A tak Fliačik spieval a Okaňa k tomu húkala. Hlboko a mäkko, ako zvon zabalený do peria. A bolo to prvý raz, čo jej húkanie neznelo strašidelne – znelo ako hudba, na ktorú sa čakalo. Aj myšky ostali. Aj tancovali.

Neskôr, keď sedeli na konári len sami dvaja, povedala Okaňa potichu:

„Vieš, čo je smiešne, Fliačik? Poznám jeden staručký príbeh. Ježiš v ňom rozprával o daroch – že každý nejaký dostal. Kto svoj dar pustil do práce, tomu rástol a rástol. Ale jeden človek sa o svoj dar bál, a tak ho zakopal do zeme. A zakopaný dar nepomohol nikomu. Ani jemu samému.“

„To je pekný príbeh,“ povedal Fliačik.

„Celé roky ho rozprávam iným,“ povedala Okaňa. „A svoj vlastný dar som nosila zakopaný pod krídlom.“

Fliačik sa na ňu pozrel a usmial sa od zobáčika po ušká.

„Tak si ho dnes vykopala.“

Od toho leta má lúka nový zvyk. Každý večer, keď deti zaspávajú, ozvú sa zo starej jablone dve tiché zahúkania.

Znamenajú: Všetko vidím. Spite pokojne.

A mláďatko sýkorky? To sa odvtedy tmy vôbec nebojí.

„Veď v tme,“ hovorí, „býva teta Okaňa.“