Fliačik a sused na najvyššom konári

Na okraji lúky stál starý topoľ. Bol to najvyšší strom široko-ďaleko – vyšší než jabloň, vyšší než vŕba, vyšší než všetko.

A jedného rána sedel na jeho najvyššom konári niekto nový.

Havran. Veľký, čierny a tichý. Sedel tam ako kus noci, ktorý zabudol odísť, a mlčal.

„Videli ste ho?“ šuškali si myšky pri korienkoch. „Ani nepozdraví.“

„Vraj je namosúrený,“ šuškala veverička. „Sedí tam hore, lebo sme mu málo vzácni.“

A tak zvieratká začali topoľ obchádzať. Radšej oblúkom, radšej rýchlo, radšej sa nepozerať.

Raz podvečer havran potichu zakrákal smerom dole. Znelo to trochu ako pozdrav a trochu ako otázka.

Ale dole sa nikto neobzrel.

Vtáčik Fliačik sedel na svojej jabloni a mal odtiaľ dobrý výhľad. A pretože bol zvedavý, pozeral sa na nového suseda častejšie než ostatní.

A všimol si veci, ktoré si nikto iný nevšimol.

Keď sa dole na lúke zvieratká smiali, havran sa vždy trošku naklonil – akoby chcel počuť viac. Keď Ťupko naháňal motýľa, posunul sa po konári bližšie k okraju. A večer, keď Tete zapálil lampášik, havran naň pozeral až dovtedy, kým svetielko nezhaslo.

„On nie je namosúrený,“ povedal si Fliačik. „On je sám.“

A ešte si všimol jednu vec: na najvyšší konár topoľa nedovidel z lúky nikto. Nikto – okrem toho, kto vie lietať tak vysoko.

„A to som ja,“ povedal Fliačik.

Letelo sa mu vyššie, než kedy letel. Srdiečko mu tĺklo až v zobáčiku. Havran bol zblízka ešte väčší – veľký ako tri Fliačiky, a možno štyri.

„Dobrý deň,“ pípol Fliačik a sadol si na koniec konára. „Ja som Fliačik. Bývam tamto na jabloni. A ty sa ako voláš?“

Havran naňho pozrel. Dlho, predlho. Ako niekto, kto si musí rozpamätať, ako sa hovorí.

„...Bartolomej,“ povedal napokon hlbokým hlasom. „Volám sa Bartolomej. To sa ma tu ešte nikto nespýtal.“

„Bar-to-lo-mej,“ vyslabikoval Fliačik. „To je krásne dlhé meno!“

A potom povedal to, po čo priletel:

„Dnes večeriame pri veľkom kameni. Prídeš?“

Bartolomej sa nadýchol. Vydýchol. Konár sa pod ním jemne zahojdal.

„...Prídem,“ povedal. „A smiem niečo priniesť?“

Keď Fliačik dole rozpovedal, koho pozval, lúka zašumela.

„Ty si ho pozval?!“ pišťala veverička. „Toho čierneho?“

„Volá sa Bartolomej,“ povedal Fliačik.

„Ale veď je taký... veľký,“ zašepkal Ťupko a schoval sa Ryške za chvost. „Ja sa ho trošku bojím.“

„Volá sa Bartolomej,“ zopakoval Fliačik. „A ide na večeru.“

Medvedík Tete nepovedal nič. Len priniesol k veľkému kameňu ešte jednu deku a prihodil na tanier koláčik navyše.

„Dobre, že bude o jedného viac,“ povedal.

Bartolomej priletel, keď sa začínalo šeriť. Pristátie mu celkom nevyšlo – bol zvyknutý na vysoké konáre, nie na trávu – a chvíľu bolo pri kameni veľké ticho.

A potom Bartolomej rozviazal zobákom malý uzlíček, ktorý priniesol pod krídlom.

Na kameň sa vysypali poklady. Zelené sklíčko. Strieborný papierik. Gombík s kotvičkou. Kúsok retiazky, ktorá sa ligotala ako potôčik.

„Zbieram ich celý život,“ povedal Bartolomej pomaly. „Ale ešte nikdy... ešte nikdy som ich nemal komu ukázať.“

To už bola pri kameni tlačenica. Ryška obzerala zelené sklíčko oproti lampášiku, Ľubko si prikladal gombík s kotvičkou k svojej mape a Ťupko úplne zabudol, že sa bojí.

Pri koláčikoch Tete povedal:

„Poznám jeden staručký príbeh. Chcete?“

„Chceme!“ ozvalo sa zborovo. A jeden hlboký hlas dodal: „...prosím.“

„V jednom meste žil pán menom Zachej,“ začal Tete. „Bol maličký – a bral si od ľudí viac peniazok, než mal. Preto sa s ním nikto nekamarátil a nikto ho nepozýval na večere.

Raz cez mesto prechádzal Ježiš. Všetci sa naňho chceli pozrieť, celé mesto bolo na ulici. Malý Zachej ponad hlavy nedovidel – a tak vyliezol na strom.

A vtedy sa stalo niečo, čo nečakal nikto. Ježiš zastal presne pod tým stromom. Z celého zástupu sa jediný pozrel hore. A povedal: Zachej, poď dolu. Dnes budem večerať u teba.

Po mene! Veď sa ešte ani nepoznali. Ľudia šomrali: K tomuto ide? Veď toho nemá nikto rád!

Ale Zachej zliezol zo stromu taký šťastný, že v ten večer vyhlásil: Všetko, čo som si vzal navyše, vrátim – a ešte pridám. A odvtedy už nebol sám.“

Ťupko vyskočil:

„To je ako Bartolomej! Aj on bol na strome a nikto sa nepozrel!“

„Len naopak,“ usmial sa Fliačik. „Bartolomej nemusel zliezť dolu. Stačilo raz vyletieť hore.“

Bartolomej nepovedal nič. Ale jeho čierne perie sa v svetle lampášika lesklo ako ten najkrajší poklad z uzlíčka.

Od toho večera sedával Bartolomej na najvyššom konári topoľa už len cez deň – lebo z neho dovidel najďalej zo všetkých. Keď sa od hôr blížil dážď, vedel to prvý a zakrákal tri razy, aby všetci stihli domov.

A večer? Večer bývalo na topole vidno dve siluety. Jednu veľkú a jednu maličkú – to bol Fliačik na návšteve u suseda.

Najvyšší konár už nebol najosamelejší.