Fliačik a ježko, ktorého nepoznal

V ten deň sa nad lúkou od rána mračilo. Vietor obracal listy hore bruškom – to vraj znamená, že príde dážď.

Vtáčik Fliačik sedel na svojej jabloni a pozeral, ako sa všetci ponáhľajú domov.

A vtedy to na cestičke zašuchotalo.

Po cestičke kráčal ježko. Nie hocijaký – cudzí ježko, ktorého Fliačik ešte nikdy nevidel. Niesol košík plný lesných jabĺčok a ponáhľal sa tiež.

Lenže pri černičom kríku sa potkol o korienok.

Košík vyletel. Jabĺčka sa rozkotúľali na všetky strany. A ježko spadol rovno do černičia – a jeho pichliače sa zamotali do tŕnistých šľahúňov, jeden cez druhý.

Ježko poťahoval sem, poťahoval tam. Nič.

„Prepáčte...“ zavolal potichu. „Haló? Je tu niekto?“

Po cestičke práve kráčal veľký jazvec s uzlíkom na chrbte.

„Nemôžem zastať,“ zahundral. „Nesiem dôležitú vec.“ A obišiel ježka veľkým oblúkom.

Potom pribehla veverička.

„Ide dážď!“ zavolala v behu. „Musím domov, kým nezmoknem!“ A už jej nebolo.

Ježko ostal v černičí sám. Len jabĺčka ležali okolo neho v tráve.

Fliačik to všetko videl zo svojho konára.

„Mal by som pomôcť,“ pomyslel si. Ale hneď sa mu rozbúšilo srdiečko. Ježka nepoznal. Ježko bol veľký – teda, pre Fliačika bolo veľké skoro všetko. A hlavne: ježko pichal.

Fliačik zletel o konár nižšie. Potom zasa o konár vyššie.

Potom sa pozrel na jabĺčka v tráve.

„Jabĺčka nepichajú,“ povedal si.

Zletel dolu, zodvihol jedno jabĺčko – bolo skoro také veľké ako on sám – a odkotúľal ho do košíka.

Potom druhé.

Nebolo toho veľa. Ale košík už nebol taký prázdny.

„Ďakujem,“ ozval sa ježko prekvapene. „Ty sa ma nebojíš?“

„Bojím,“ priznal Fliačik. „Ale len trochu. Počkaj tu – teda... veď ty počkáš. Ja viem, kto vie rozmotať uzly!“

A frnkol ponad lúku ako kamienok z praku.

O chvíľu bol späť a s ním Líška Ryška.

Ryška si zamotané pichliače obzrela zblízka, z jednej aj z druhej strany.

„Hm,“ povedala. „Tŕnie drží za tri pichliače a jeden šľahúň. Vydrž, ježko. A nehýb sa.“

Jej šikovné labky rozmotávali šľahúň za šľahúňom, opatrne, aby ju nepichli a jeho nepoťahali. Fliačik zatiaľ nosil jabĺčka. Jedno jabĺčko. Potom druhé.

Keď z neba spadli prvé kvapky, bol ježko voľný a košík plný.

„Ja som Pichliačik,“ uklonil sa ježko. „A vy ste ma zachránili.“

Rozdal každému jedno jabĺčko a všetci traja sa schovali pod veľký lopúch. Dážď bubnoval na zelenú striešku a pod ňou sedeli tri mokré chrbty a chrumkali.

Večer, keď dážď prešiel, rozprával Fliačik na jabloni, čo sa cez deň stalo. Práve vtedy sa na najvyššom konári zobudila Sova Okaňa a vypočula si to celé.

„Fliačik,“ povedala potom, „vieš, že si dnes zopakoval jeden staručký príbeh?“

„Ja? Aký príbeh?“

„Rozprával ho kedysi Ježiš,“ povedala Okaňa. „Jeden pocestný ostal ležať pri ceste, doráňaný a sám. Išiel okolo dôležitý pán – a prešiel druhou stranou. Išiel okolo druhý – a tiež prešiel bokom. A potom išiel okolo cudzinec z ďalekej krajiny, ktorého tam nikto nepoznal. Ten zastal. Ošetril pocestnému rany, posadil ho na svojho oslíka a postaral sa oňho, kým nebolo dobre. A Ježiš sa potom opýtal: Kto z tých troch bol pocestnému kamarátom?“

Fliačik nakrčil čielko.

„Ten, ktorý pomohol.“

„Presne tak,“ prikývla Okaňa. „A Ježiš povedal: Choď a rob aj ty tak.“

„Ale ja som ten príbeh nepoznal,“ povedal Fliačik.

„Nepoznal,“ usmiala sa Okaňa. „Ale urobil si ho.“

O pár dní sa pri jabloni ozvalo šuchotanie.

Po cestičke kráčal Pichliačik a na pichliačoch niesol napichané samé mäkké veci: suché lístie, kúsky machu a jedno pierko.

„Počul som, že si staviaš hniezdo,“ povedal. „Tak nesiem, čo sa nazbieralo.“

A od toho dňa mal Fliačik o kamaráta viac. O takého, čo síce pichá – ale len zvonka.